Autor: Tamara Ildžová
7. október 2023
Neľudsky vleteli,
keď prebúdzali sa pokojne kvety v Izraeli.
Búrlivo buší do duší,
ohlušujúco,
oslňujúco,
iskrami pálčivej stopy,
bodá ostro,
planúce životy.
Neuhasiteľne,
neodpustiteľne,
pýtam sa,
prečo všade krivda striehne?
Jestvuje ešte miesto mierne?
Ľudstvo nepoučiteľné.
Odcudzili rannú rosu,
nechali ich pôdu bosú,
bez milosti,
ukrutne,
valia sa uzurpátori urputne.
Nech však neutícha,
nech nespí,
Naša Nádej,
zovretá,
pevne v pästi.
Len blázon vidí víťazstvo –
prezlečené za klamstvo,
v rudých rúchach odeté,
je to ohavné protivenstvo,
trpia nevinné obete.
A tak poďme odvážne,
nezlomne,
pochopiť konečne,
že tento svet sa tratí,
stráca sa vo vojne.
Nech okovy už nie sú ťažiská klamlivé,
v ústrety úcte a mieru vzlietnime.
Ako je už každým rokom,
obzretie za dlhých suchom,
v októbri a novembri smaragdovo býva,
je to naším zvykom,
a ja sľubujem,
vrátim sa Ti,
a pevne zotrvám,
krajina moja,
silná a živá.
---
Hania Rani
Keď sme ten večer stáli vpredu,
rozlial sa nám svet,
v ktorom pre nič iné,
než len pre dych hudby,
miesta zrazu niet.
Prítmie,
v ňom sa rázom rozoznelo,
rozchádzajúce sa mraky,
vpúšťajú tancujúce vlčie maky
do svojich hmlistých ciest.
Už doznieva len mäkké šero
a v tej chvíli,
mizne na klavíri,
všetok tlkot búrok.
Mnohé duše hladí,
mnohé už nič neraní
a čo nejde uchopiť do dlaní,
a nejde vyjadriť slovami,
v ústrety tónmi rozmrazí.
Už rozumiem,
čo znamená,
keď čierna a biela,
z ebenu a slonoviny utvorená,
vytvára v nás farebný svet.
Už rozumiem,
čo znamená,
keď rozbúreným svetom
pohne jedna žena.
---
Bistro
Na rohu ulice je rušné ráno,
mňa však spomalí káva,
čo ma k sebe privoláva.
Vôňa už nepreteká.
Vraví sa,
človek má natrafiť,
na miesta,
ktoré ho majú obohatiť,
na obdobia objatí,
ktoré za chladného úsvitu
čakajú na nás teplé.
Víta ma,
opäť,
modrá stolička,
nechávam sa hýčkať,
zázvorovým čajom,
láskavým pohľadom.
A keď dostaví sa odraz v porceláne,
beriem len kúsok dobra,
schovaného v rukáve,
na cestu,
nech letí ďalej.
---